Zákon banálnosti a rozhodovanie

Autor: Lucia Trézová | 26.4.2017 o 10:59 | Karma článku: 1,75 | Prečítané:  307x

Zákon banálnosti (The Law of Triviality“) - jeden z Parkinsonových zákonov, bol ako fenomén pôvodne popísaný v kontexte organizácií, firiem a ich porád. 

Hovorí o tom, že diskusie o nepodstatných detailoch, o prkotinách, o podružných záležitostiach sú vo firmách enormne dlhé, zatiaľ čo diskusie, ktoré sa venujú podstate problémov a dôležitým – “strategickým” otázkam sú naopak veľmi krátke. Pretože k banalitám, k bezvýznamným detailom sa počas firemných porád majú tendenciu vyjadrovať všetci, zatiaľ čo k podstatným, kľúčovým veciam málokto.

Zákon banálnosti je v literatúre demonštrovaný na príklade diskusie o atómovom reaktore v porovnaní s diskusiou o tom, ako farbou namaľovať garáž na uskladnenie bicykla.

Je zrejmé, že jadrový reaktor je vec extrémne zložitá, drahá a potenciálne nebezpečná, a preto by si zaslúžila dôkladnú debatu, zatiaľ čo farba garáže pre bicykel je vec bezvýznamná, a preto dôkladnú debatu určite nevyžaduje. A práve preto, že atómový reaktor je vec zložitá, nákladná a potenciálne nebezpečná, tí, ktorí sú na porade prítomní, budú mať tendenciu sa diskusie aktívne nezúčastňovať - diskusia na túto tému bude preto extrémne krátka. Napriek tomu, či práve pre to, že to čo je v hre, je extrémne dôležité. Naopak, farba garáže pre uskladnenie bicykla je záležitosť triviálna, jednoduchá, ku ktorej každý rád vyjadrí svoj názor a preto diskusia bude trvať hodiny. Dôvodom je práve to, že problém jadrovej elektrárne je problém podstatný a zložitý a problém garáže a jeho farby je problém banálny a jednoduchý. Samozrejme, stále ide o metaforu, ktorá ilustruje zákon banality.

Zákon banality hovorí, že: čím menej podstatný a dôležitý je určitý problém, tým viac času budeme venovať (v diskusii) jeho riešeniu.

Alebo inak: so zložitosťou problému, jeho komplexnosťou a jeho významom, klesá záujem sa tomuto problému (v diskusii) venovať.

Keďže dôležité problémy sú väčšinou aj zložitejšie – výsledkom je, že dôležitým veciam nevenujeme dostatočnú pozornosť, a naopak veciam podružným, nepodstatným venujeme času príliš veľa. Tento fenomén platí v organizáciách, vo firmách, rovnako ako v politike, v spoločnosti alebo v rodinách, či pri riešení súkromných záležitostí.

Čo je v pozadí tohto fenoménu? Dôvody sú psychologické a pomerne... triviálne.

  1. Prirodzená averzia voči komplexným a zložitým úlohám. Lenivosť. Zložité úlohy vyžadujú viac intelektuálnej námahy, než tie jednoduché. K problému typu „bicykel“ sa dokáže vyjadriť každý aj bez toho, aby ho musel zložito analyzovať, zamýšľať sa nad rôznymi aspektmi, zvažovať priority, vyhodnocovať riziká, a pod. Navyše zložité problémy často vyžadujú, aby si človek v predstihu čosi preštudoval, s problematikou sa pred diskusiou zoznámil. To sa mnohým nechce, spoliehajú sa na to, že to urobí niekto iný a oni si predložené riešenie len vypočujú a následne ho schvália. U triviálností tento problém odpadá. K nim sa preto rád vyjadrí každý.
  2. Príliš vysoká odbornosť. Experti, znalí problematiky, si uvedomujú, že ak o zložitom probléme začnú diskutovať s laikmi, budú nútení začať od piky: vysvetliť podstatu problému, jeho súvislosti, zoznámiť zúčastnených s terminológiou, atď. Do čoho sa im nechce. A navyše sa vystavia všetečným otázkam laikov riskujúc spochybnenie svojej aury odbornosti. Do čoho sa im chce ešte menej. Ak sa zapoja do diskusie o banalitách, obom nepríjemnostiam sa ľahko vyhnú.
  3. Strach pred blamážou. Ak sa v diskusii prejavím, riskujem, že ukážem, že o problematike neviem toľko, koľko by som snáď vedieť mal. Riskujem, že moja položená otázka bude znieť hlúpo, a všetci okolo moju nevedomosť uvidia. Hrozí, že sa znemožním. Tak radšej mlčím a nechávam priestor iným. V prípade triviálnych problémov tieto obavy nehrozia. K tým sa preto rád vyjadrí každý.
  4. Strach zo zodpovednosti. Tým, že do diskusie prispejem a spôsob riešenia tak ovplyvním znamená, že zaň zároveň preberiem určitú zodpovednosť. Ak sa riešenie neskôr ukáže ako problematické, budem s neúspešným riešením spájaný, či dokonca volaný na zodpovednosť. Čím je riešený problém závažnejší, a čím viac (aj peňazí) je v hre, tým je snaha vyhnúť sa zodpovednosti intenzívnejšia. Preto i mnohí, v danej tematike fundovaní experti, počas diskusie mlčia a nechávajú rozhodnúť iných. Alebo sa vyjadria len k detailom, k okrajovým záležitostiam, ktorých význam je podružný. Výsledkom je, že sa vášnivo diskutuje o nedôležitých detailoch, o podružnostiach, o banalitách.
  5. Podceňovanie vlastných schopností. Ak je problém príliš zložitý a náročný ľudia si jednoducho netrúfnu ho riešiť. Mlčky predpokladajú, že jeho riešenia by sa mali ujať odborníci. A odborníci sa zas spoliehajú na manažérov. A manažéri na vlastníkov. Nik navyše nevie, kto sú tí správni odborníci, a tak diskusia viazne. V prípade banalít sú odborníkmi všetci.
  6. Čas. V prípade závažného problému sa zúčastnení domnievajú, že ak raz diskusia začne, bude dlhá a zložitá. V snahe vyhnúť sa zdĺhavej diskusii k zložitej otázke, ľudia volia možnosť vyjadriť sa radšej k banálnej záležitosti, kde predpokladajú rýchle riešenie. A preto o tejto banalite následne dlhé hodiny diskutujú. 

Dôsledkom je to, že o dôležitých veciach diskutujú a často aj rozhodnú tí, ktorí majú o danej veci tie najmenšie vedomosti, a preto nevidia problém v jeho zložitosti. Alebo tí, ktorých ego je tak nabubrelé, že sa rozhodnutia, aj keď nesprávneho, neboja.  Výsledkom je schválenie dôležitých rozhodnutí bez minima diskusie, a presadenie často nesprávnych riešení. A dlhé hodiny strávené debatovaním o... o banalitách. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Vitajte vo Wakaliwoode. Africký Tarantino točí filmy ako nikto iný

Ugandský režisér točí legendárne kung-fu komédie. V Afrike a takmer zadarmo.

DOMOV

OĽaNO nie je iba Matovič, hovorí jeho líder. Uvažuje, že sa stiahne z politiky

Matovič hovorí, že sa mu stalo niečo závažné.


Už ste čítali?